Report z koncertu Radiohead na festivalu Sziget

Keď som sa pred niekoľkými mesiacmi dozvedel, že na jednom z najväčších hudobných festivalov v Európe, na festivale Sziget v Budapešti, vystúpi 12.8. skupina Radiohead, polial ma studený pot, začali sa mi triasť ruky a tep môjho srdca poskočil o pekných pár úderov za minútu. Bolo to celkom pochopiteľné – už od mojich šestnástich rokov je to moja najobľúbenejšia kapela. Hneď sme začali s pár podobne postihnutými kamarátmi organizovať výjazd.

Festival Sziget sa už po trinástykrát konal na ostrove Óbudai Sziget (sziget = ostrov) v Budapešti (termín 9.8. – 16.8. 2006). Svojou veľkosťou sa dá porovnať so slávnymi festivalmi typu Roskilde (Dánsko) alebo Glastonbury (UK). Súhrnná návštevnosť za sedem dní konania festivalu je zhruba 300 000 ľudí – len ťažko predstaviteľná masa pre tuzemského festivalového nadšenca. Už niekoľko rokov sme nad výletom do Budapešti uvažovali, no stále chýbala motivácia v podobe koncertu, na ktorom prosto nemôžeme chýbať. Okolnosti nám nedovolili ísť na viac dní, a tak sme zvolili jednodňovú variantu s ubytovaním v hostely (po trojhodinovom hľadaní sme našli slušný hostel – v skutočnosti internát -  za 5 EUR na noc nie až tak ďaleko od areálu: http://www.koll.bmf.hu/terminus.htm). Ubytovanie v hostely sa nakoniec ukázala ako bezkonkurenčne najlepšia alternatíva, po koncerte by sa nám veľmi nechcelo spať niekde v stane, odkiaľ by nás o 8:00 ráno vyhodila ochranka, pretože jednodňová vstupenka platí len do uvedenej hodiny. 

Cesta autom z Prahy je mimoriadne jednoduchá – stále po diaľnici – cez Bratislavu až do Pešti za cca 5 hodín. Ďaľšia možnosť je Student Agency bus za cca 500 Kč (spiatočný lístok pre študentov). Budapešť je pekné mesto, o niečo väčšie než Praha a omnoho mladšie, dosť pripomína Viedeň (Praha je viac gotická). S miestnymi je trochu problém sa dohovoriť, nikto moc neovláda jazyky, akurát tak mladí, ktorým sa zase asi príliš nechce. Po ubytovaní sme sa metrom a električkou presunuli k areálu (budapešťské metro je trochu škaredšie než pražské, zato ale na nás dýchala atmosféra filmu Revízori...) na ostrove Óbudai (jeden z dvoch veľkých ostrovov na Dunaji).

Na samotný ostrov sa v čase festivalu nesmie ísť autom, jazdí tam ale prímestský vláčik. Fronta na vstupenky vyzerala hrozivo, no zvládli sme ju pomerne rýchlo. Vstupenky sa dajú kupiť za forinty i eurá (jednodňová za 600 forintov / 24 EUR). Organizácia vstupu bola celkom dobrá, všade zábradlia označujúce cestu, veľa ochrankárov, ale žiadna pruda podobná niektorým festivalom doma. Kontrola bola nadvakrát – najprv vstupenky, potom tašky a ruksaky, nič výnimočné.

Areál festivalu je obrovský a za to odpoludnie sme ho ani neprešli celý. Pódií je tam niekoľko desiatok, z toho prekvapivo množstvo akýchsi barov / sound systémov nie nepodobných DIY / tekno soundom, akurát o dosť komerčnejších. Hudobný záber bol vskutku až príliš široký. Na mnohých pódiách či systémoch sa hrala vyslovene komerčná hudba, na druhej strane trebárs o pár metrov ďalej sa odohrával koncert nejakej šialene rýchlej cigánskej cimbalovky a o ďaľší kúsok vedľa dusal drumandbass. Služby boli celkom na úrovni, obrovský výber jedla a pitia za v podstate rovnaké ceny ako v ČR alebo SR. Štvalo ma akurát to, že väčšina nápisov bola v maďarčine, takže človek nemohol vedieť čo si objednáva (teda okrem pizzy, hambáčov alebo číny). Problém s jazykom bol skoro rovnaký ako v meste. Dobre sme sa zasmiali na stane „Tesco Minimarket“, to som fakt ešte nikde nevidel :) Na druhej strane, na ktorom festivale si okrem predraženého a často hnusného jedla môžete kúpiť štyri rohlíky a 10 deka šunky a najesť sa tak za 30 korún? :)

Program tohto i minulých ročníkov si môžete pozrieť tu: http://www.sziget.hu/festival_english. My sme z programu nevideli skoro nič. Po prvom pive sme sa hneď vidali k hlavnému pódiu, kde sme chceli chytiť miesta na Radiohead (prišli sme asi tri hodiny pred začiatkom koncertu). Museli sme si prestáť skutočne zúfalo zlú maďarskú kapelu / predskokana, niečo ako horší Divokej Bill po maďarsky :) Tesne pred koncom koncertu predskokana sa dav začal rýchlo zväčšovať a nastalo to, čo nám celý koncert skoro pokazilo – neskutočná, hysterická tlačenica a boj o miesta. Davom prebiehali tlakové vlny a už hodinu pred koncertom to bolo chvíľami na nevydržanie. Občas som dokonca ani nestál nohami na zemi, ale podopierali ma ľudia okolo.

Skoro presne o deviatej večer sa bez nejakého upozornenia na pódiu objavili Radiohead a bez rečí začali. V tom momente sa tlačenica ešte zhoršila a prvých asi 5 pesničiek som si moc neužil, dav ma pohadzoval sem a tam a musel som bojovať zo větkých síl – taký pekelný kotol som teda ešte nezažil, a to som celkom ostrieľaný návštevník rôznych hudobných akcií včetne punkových koncertov. Našťastie asi tak po šiestej pesničke sa to ukludnilo a v druhej polovici koncertu som už mohol bez problémov dýchať a chvíľami si aj zaskákť! Bohužiaľ, niektorí moji spoločníci to nezvládli a nechali sa z davu vytiahnuť securiťákmi, predsalen, boli sme úplne vpredu a tlačilo sa na nás asi 50 000 ľudí.

Koncert samotný bol asi najlepším, aký som kedy zažil. Bolo vidno, že sú skvelo zohraní, výborní inštrumentalisti. S obecenstvom moc nekomunikovali, ale každú skladbu intenzívne prežívali. Najvýraznejší bol Johny Greenwood keď freneticky prstom masíroval mašinku Korg KaosPad, alebo keď hral sláčikom na gitaru. Zahrali hlavne hitovky z posledných piatich albumov – The Bends, Ok Computer, Kid A, Amnesiac i Hail To The Thief. Ťažisko ale bolo na období Ok Computer - Kid A. Veľmi dobre vedeli čo robia, vo východnej Európe totiž naposledy hrali v roku 1994 (v Poľsku, po vydaní ich debutového albumu, kedy ich ešte nikto nepoznal), takže bolo jasné, že ľudia budú chcieť počuť známe veci. Zahrali teda len dve nové skladby z chystaného siedmeho albumu. Najsilnejšie a pre mňa i najemotívnejšie momenty som prežíval pri skladbách ako „There There, „Exit Music“, klasike „Paranoid Android“, „Lucky“, „Just“ či „2+2=5“. Skoro každú skladbu dav odspieval celú – a počuť spievať 50 000 ľudí na koncerte najobľúbenejśej kapely, to je zážitok, s ktorým sa nedá porovnať asi nič - možno tak prvý sex alebo narodenie dieťaťa, ale fakt neviem :) Zvuk a svetelná show včetne projekcie boli veľmi slušné, ale nič na čo by človek nebol zvyknutý. Páčili sa mi zábery z kamery umiestnenej na Thomovom Yorkovom piáne – pri pomalých skladbách šli zábery z kamery na plátna a obrazovky a bolo detailne vidieť jeho grimasy i povestné ochrnuté ľavé očné viečko. 

Niektoré skladby zahrali v trochu upravených verziách, pribudli napríklad perkusie do „The Gloaming“. Celý koncert mal neskutočný spád a energiu, kým so sa spamätával z predošlej skladby, už som kričal a spieval a skákal na  ďaľšiu. Konečne som uveril, že sa mi tých 10 rokov, čo ich počúvam a sledujem, skutočne nesnívali :) Priznám sa, na záver som mal slzy v očiach (nielen zo silného hudobného a citového prežitku, ale aj radosťou z toho, že som to vôbec prežil...). Všetci sme si hovorili, že takto nejak to muselo vyzerať na koncerte Pearl Jam v Roskilde, kde ušľapali niekoľko ľudí... Je smutné, že sa ľudia dokážu chovať ako zvieratá a kaziť si pritom zážitok len preto, aby sa k pódiu dostali len o pár metrov bližšie. Cez to všetko to bol fantastický koncert a ešte teraz ma pri tej spomienke mrazí (ano, táto reportáž má od objektívnosti fakt ďaleko).

Po dvoch a pol hodinách čakania a dvoch hodinách koncertu (dve hodiny trvajúci koncert u takýchto hviezd nemusí byť bežný) sme sa nakoniec totálne vyčerpaní a úplne premočení vymotali z toho strašného mraveniska a chvíľu nám trvalo, kým sme boli vôbec schopní povedať aspoň pár slov. Dali sme si ešte pár drinkov, prešli sme sa areálom a bez energie sme sa vydali taxíkom k hostelu. Celý areál som nevidel, iba niektorí moji súpútnici. Tí prišli s jednou zaujímavosťou - tzv. „silent disco“ – celý jeden stage kde sa nehralo z aparatúry, ale všetci ľudia mali FM sluchátka, kde si mohli naladiť dva kanály s rôznou hudbou a tancovať potichu. Zvláštne. Asi by ma to nebavilo. Do postele sme sa dostali okolo tretej ráno a boli sme fakt radi, že sme si našli hostel. Na druhý deň sme okolo dvanástej vyrazili smer Praha a šťastne sme podvečer dorazili domov.

Pre tých, koho to zaujíma, uvádzam setlist koncertu:

01 Airbag
02 The National Anthem
03 There There
04 15 Step
05 Exit Music
06 Karma Police
07 I Might Be Wrong
08 Nude
09 Paranoid Android
10 No Surprises
11 The Gloaming
12 How To Disappear Completely
13 Pyramid Song
14 Lucky
15 Just
16 Idioteque
17 Street Spirit

Encore (prídavok):

18 You And Whose Army?
19 2+2=5
20 Bones
21 Fake Plastic Trees
22 Everything In Its Right Place